Datum: 19.07.2015

Vložil: Jano Cíger /vtedy poručík :-) /

Titulek: Milý objav a zaujímavá spomienka.

Dobrý deň a ahojte všetci,
srdečne vás pozdravujem z Martina. neveril som vlastným očiam, keď som objavil túto stránku, ale veľmi ma potešila. Začal som hneď pátrať po nej a konfrontovať so spomienkami. Ja som nastúpil na pontónovú rotu k npor. Kohoutkovi 10.augusta 1983 ako veliteľ 1.čaty. Nastúpil so mnou ako technik roty rtm, Roman Čekal, ďalší velitelia čiat boli por. Skopal a npor. Horkel. na veliteľstve divízie si ma bol osobne vyzdvihnúť pplk.Čada, vtedajší veliteľ útvaru, chlap vysokej suchej postavy, veľmi ostrých čŕt v tvári, s nesmierne prenikavým pohľadom. Bolo zaujímavé, že mal titul PhDr. a zaoberal sa psychológiou dospelých a udajne spolupracoval aj s Karlovou univerzitou, ale to mám neoverené.V každom prípade to bol zaujímavý a múdry človek s veľkým rešpektom. Keď ma péroval, čo bolo dosť často, mal som pocit, že som sa zmenšil na 2cm výšky. Výborne sa mi spolupracovalo so ZVP, ktorým bol kapitán Duník. Chytil som sa zväzáckej práce na útvare, mnoho vecí som dal dokopy, urobil som pár vydarených akcií a výletov. Spomienky sú veru všelijaké, lebo chlapci mali vždy veľkú chuť si vypiť. Pontónová rota bola z hľadiska počtu ľudí najväčšia v rámci organizácie ČSĽA. Bolo to cez 90 ľudí, z toho väčšina s nejakým tým predošlým pobytom v base. Na nikoho ale nemôžem nájsť nejaký zlý pohľad, aj keď teda už prešli roky a s ním nastúpil spomienkový optimizmus. Vojaci ako Milan Pilo, Paľo Hordoš, Ľudo Seredi, Paľo Petráček, Jardo Papík, Jano Šoltész... mi utkveli v pamäti veľmi výrazne. Samozrejme aj iní, postupne sa vynoria z pamäti. Zaujímavé, že som zahliadol meno Rudo Kašuba, okamžite sa mi vyjavila tvár. No a potom som sa dostal aj k fotke a vôbec som sa nemýlil. Ak sa mi Rudo zve, veľmi ma to poteší....Pri útvare som strávil jeden celý rok a zažil som naozaj všeličo, ale rozhodne ak veľa srandy. Vážne bolo, keď jeden vojak z delostreleckého útvaru pred odchodom na cvičenie ušetrenými nábojmi zo strelieb vtrhol na štáb a postrelil tam jedného či dvoch. Veliteľ útvaru mal veľké šťastie...vojaka potom spacifikoval útvarový telocvikár. Zaujímavé bolo, keď počas PŠM chodila rota, tzv Ypsilonka so šlabikármi pod pazuchou učiť sa čítať a písať. Chalani často na Péveeske pozerali západonemeckú televíziu, keď zistili, že ma tiež zaujíma, prezradili mi, že pre prípadnú kontrolu majú vzadu za panelmi svetlo, ktoré ovláda dozorný roty. Ak by šiel na kontrolu déveťák, tak jednoducho dozorný zabliká a zrazu šup, pozerá sa sovietsky film :-) Je to len útržok všetkých spomienok....problémy ktoré boli, sa dnes stali zážitkami. Po roku som bol prevelený na Bory na tankový pluk na ženijnú rotu. Spôsobil to môj protikomunistický postoj, ktorý vyvrcholil jedným extempore, ktoré sa stalo mimoriadkou a akosi som prestal vyhovovať potrebám armády. Ešte pár mesiacov som odslúžil zahrabaný v lesoch ako najčiernejšia ovca celej armády. No a potom prišla degradácia a civil. S tým samozrejme nová existencia, práca pomocného robotníka, ale aj za bucharom ako kováča...S osemdesiatym deviatym rokom sa veci zlepšili, mňa rehabilitovali a mám za sebou celkom úspešnú kariéru. Dnes žijem v rodnom meste, plním si dávny sen, mám antikvariát, venujem sa autorsky literatúre a novinárčine, ale aj práci s deťmi. Na minulosť nezabúdam, lebo teraz je isto krajšia, ako keď bola prítomnosťou. Ak mi niekto napíše, ak si ma niekto pamätá, nuž veru poteší ma to. Opatrujte sa všetci...

Přidat nový příspěvek