Rudo ahoj, je hlboko po polnoci, ale také milé prekvapenie v podobe tvojej odpovede ma potešilo. No, je to vyše tridsať rokov, čo som ako poručík opúšťal Plzeň a na OVS- som si šiel vybaviť vojenskú knižku v hodnosti vojaka. Dnes sa už naozaj usmievam, lebo ja som sa naozaj na tú robotu s mojím voľnomyšlienkárstvom nehodil. Mnohokrát som uvažoval, čo som tam vôbec robil, ale zase tá vojenská služba nebola iba o buzerácii a drile. Keby to tak bolo, teraz si nepíšeme a nespomíname. Rovnako po rokoch som sa s inými chalanmi , už päťdesiatnikmi, či staršími rozprával, každý spomína...chváli sa, hoci vtedy sa to bralo trochu inak :-) Vznikali krásne kamarátstva, ktoré často pretrvali desaťročia. Ja osobne už roky organizujem stretnutia zo školy. Stretávame sa už každý rok, spomienky sú stokrát zopakované, ale vždy ako originál a so smiechom. Hoc mi Plzeň zlomila ako lampasákovi krk, vôbec nespomínam zle a po rokoch som bol aj v kasárňach, to by si nevedil, čo príroda dokázala. Na tej našej rote po izbách rástli stromky, na buzeráku rástol lesík z tenkých stromkov a štáb bol akoby v ňom býval Tarzan v džungli :-) Ožívali mi spomienky, hlasy...bolo to v roku 2004, ak sa nemýlim. Pokúsim sa pohľadať fotky, niekde by mohli byť.
Ja žijem v Martine, som živnostník, venujem sa knihám, mám antikvariát, robím aj novinárčinu a publikujem v rozhlase....
Napadla mi jedna spomienka. Možno si spomínaš na Emila Csóku, robil hlavne v kuchyni. Mal prúser, Čada mu dal 14 dní basy, ale ústne. vychádzalo to na jeho odchod do civilu. Mal teda v base nadsluhovať. Ja som rozmýšľal....a hovorím mu: Ty, Emil, ale ja som nikde nevidel písomne tvoj trest, v žiadnom rozkaze." Prišlo mi ho ľúto, lebo chalani už behali po rote v civile a on...vyzeralo to na basu. Bolo mu do plaču....No, prešli sme všetky rozkazy...nenašli sme nič. Vravím mu, pôjdeme za Čadom a keďže nič nevyšlo v dennom rozkaze, pôjdeš domov. Čada nás zobral....uznal to. Emil Csóka šiel domov, ale čo som dostal ja za zjebung a potom ešte niekoľkokrát....no, to bolo. Emil ma vystískal, dakoval, pozýval domov...a potom letel na stanicu....
Prešli roky, niekedy v roku 2000 som už robil šéfa jednému závodu v Martine, generálne riaditeľstvo sme mali v Bratislave. Ako šéf som chodil často na porady do Luxorky, kde bolo sídlo firmy. Parkovával som pri starom Priore. Raz som teda takto tiež bol....zaparkoval som, vyjdem z auta....a rovno oproti mne Emil. Ty kokos, to bola sopka to zvítanie po rokoch. Nezabudol na mňa. len ma opiť, všetky bratislavské štetky som mal mať pri nohách. Emil tam mal svoje "obchodné miesto" :-D Juj, som sa uhľadal výhovoriek, že nemôžem...no, ale sme spomínali, smiali sa...bolo to krásne popri káve v reštaurácii. Ešte potom som ho asi dva razy stretol, vždy to bolo milé, ale neskôr zmizol, no, kam neviem. No, napíš mi niečo, ako žiješ, kde žiješ...Možno si dáme niekedy aj kávu kdesi na Slovensku :-) Niečo ti pridám aj do mailu. zatiaľ sa opatruj . Jano Cíger